VELATICKÉ
HRADISKO
MARIANKA
Nie príliš známa pamiatka
stará 3000 rokov.
Lokalita bola dlhodobe osídlená. Dnes viditeľné pozostatky hradiska ako aj väčšina nájdených predmetov je datovaná do obdobia velatickej kultúry.
K hradisku sa
dostanete z Marianky
po modrej značke.
V južnej časti hradiska
ide značkovaný chodník priamo po terénnej vlne ako pozostatku opevnenia.
Hradisko je vyznačené čiernou líniou. V oblasti kameňolomu bolo opevnenie zničené rozširovaním ťažby, preto už neexistujúce časti sú vyznačené čiarkovane.
s doplnením 3D modelu hradiska
val pre zvýraznenie
jeho profilu.
Vľavo je vnútorná časť
hradiska. Na pravej strane
je svah strmý aby plnil obrannú funkciu.
Pohľad zvnútra hradiska
Šipkami sú vyznačené archeologické sondy
(ryhy vykopané priečne cez obranné valy hradiska)
Pohľad z vonkajšej strany
Na strome vidno modrú turistickú značku z Marianky na Malinský vrch a do Krasňan. Fotografia je snímaná smerom na Marianku. Hnedou farbou je vyznačené umiestnenie drevených hradieb na základe existujúcich zvyškov hlinených valov. Novodobá cesta vľavo narušila pôvodný val, ale za obzorom smerom na Marianku pokračuje po jeho zvyškoch. Fotografiu je možné zväčšiť pravým klikom + Zobraziť obrázok
Detail valu, ktorý sa vpravo stráca medzi stromami, je na nasledujúcej fotografii.
(priečne prekopanie valu)
pri južnej bráne.
Zobrazený stav na fotografii je z čias intenzívneho archeologického prieskumu krátko po objavení hradiska. Ukazuje, že valy mali pomerne významnú časť budovanú z kameňov.
Dnes kamennú časť už neuvidíte.
začína pri južnej bráne a postupuje smerom na sever
K tomuto útvaru sa dostanete z Marianky po modrej značke ako k prvému
Vpravo od južnej brány sú dve mohyly. Tie už dnes nehľadajte. Zrejme vďaka intenzívnemu "výskumu" hľadačov pokladov sú na ich miestach skôr jamy ako mohyly.
V mohylách sa nenašli žiadne predmety a preto nebolo možné ich časovo zaradiť, ani preukázať ich súvis s hradiskom.
Šlo zrejme o tzv. kenotafické (symbolické) mohyly.
Novou myšlienkou autora tejto stránky je poukázanie na nenápadný prameň (naznačený modrým oválom vpravo dole) ako zdroj vody pre hradisko.
Je výrazne bližšie ako Svätá studňa na úpätí kopca a nie je potrebné na ceste k nemu prekonať veľký výškový rozdiel.
Prameň nie je v súčasnosti udržiavaný, preto na pohľad vyzerá len ako bahnisko diviakov. Stačilo by ale zopár šikovne umiestnených balvanov a znova by ožila krásna lesná studnička . . . možno s významnou
históriou.
Južná brána
Počítačová rekonštrukcia
s dávkou fantázie
Článok je pomerne rozsiahly a určený odbornej verejnosti. Základné informácie v skrátenej forme nájdete na strane 51 (menšie písmo).
Na rozdiel od p.Paulíka autor tejto stránky považuje nôž za exemplár typu Stillfried. Bol by to ďalší dôkaz úzkych kontaktov praobyvateľov Marianky a Stillfriedu/Suchohradu, čo pri vzájomnej vzdialenosti 30 km by nebolo vôbec prekvapivé.
Zvláštnosťami noža sú jeho tvar a použitý materiál. Ide o jeden z prvých exemplárov železnej technológie v regióne. Tvar ešte kopíruje vzory z obdobia bronzu a ako popisuje p.Paulík: ide skôr o rituálny nôž než nástroj každodennej potreby.
Tvar rukoväte nie je doložený dôkazmi z vykopávok.
Vyobrazenie má skôr demonštrovať malé rozmery a zvláštny tvar noža, ktorý skôr pripomína skalpel.
v grafickej forme
B- fotografia aktuálneho stavu (silná korózia pohltila časti ostria
https://www.snm.sk/swift_data/source/archeologicke_muzeum/zborniky/z20/ZbornikSlovenskehoNarodnehoMuzeaArcheologia20_2010_33_45.pdf?58ca571e15358
V okolí hradiska v Marianke je možné aj dnes nájsť kamene, ktoré sú veľmi vhodné na výrobu zbraní a nástrojov.
Zo surovej horniny na obrázku je možné niekoľkými údermi väčším kameňom získať použiteľné nástroje zobrazené a popísané nižšie.
Niektorí autori uvádzajú používanie kamennej suroviny z Marianky napr. lovcami mamutov zo Stillfriedu pri rieke Morave (vzdialenosť necelých 30 km)
Podľa toho by bola Marianka "pútnickým" miestom už 30.000 rokov.
Aj keď dôvody putovania do Marianky zo širokého okolia boli materialistickejšie ako v novodobej histórii.
ktorý je možné prakticky bez úpravy použiť ako hrot šípu.
Na spojenie hrotu s drievcom šípu sa používali materiály ako napr. brezová živica (lepiaci tmel) a vlákno zo žihľavy (viazací špagát)
osadený do dreveného šípu s prírodnými pierkami.
Celková dĺžka 82 cm.
Na lepenie
bol použitý syntetický tmel
